Pocit konca (román)

Čo som vedel o živote, ja, ktorý som žil tak opatrne? Ktorý ani nevyhral, ani neprehral, len sa nechal unášať životom? Ktorý mal ambície ako ktokoľvek iný a priskoro sa uspokojil s tým, že sa nenaplnili? Ktorý robil všetko preto, aby ho nik nezranil, a nazýval to schopnosťou prežiť? Ktorý platil všetky účty, s každým podľa možnosti dobre vychádzal, pre ktorého sa extáza a zúfalstvo stali veľmi rýchlo iba slová, čo kedysi poznal z románov? Ten, ktorému sebaspytovanie vlastne nikdy nespôsobilo bolesť? Nuž, o tomto všetkom som mal premýšľať a pritom prežívať ľútosť zvláštneho druhu: bolesť, čo doľahla na toho, kto si vždy myslel, že sa jej dokáže vyhýbať – a ktorá naňho doľahla presne z toho dôvodu.

Anthony Webster je šesťdesiatnik. Žije sám, je holohlavý, triedi odpad, udržiava byt v čistote a zveľaďuje ho, aby nestratil hodnotu. Anthony si neničí pneumatiky na aute neopatrnou jazdou a dobrovoľníči v nemocnici. Sám seba považuje za znášanlivého a vraví, že čas je na jeho strane. Už je vo veku, keď sa zvykne rekapitulovať. A spomínať viac ako predtým. Anthonymu sa pred očami odvíja príbeh o dávnom stredoškolskom priateľstve štvorice chlapcov, ktorého dôsledky postupne začínajú ovplyvňovať aj hrdinov dnešok. Mudrovali vtedy o zákonitostiach fungovania všehomíra i o všeličom inom. A najmä túžili po láske mladých žien. Osud im prihral Veroniku z Chislehurstu.
Meandre Anthonyho pamäti nadobúdajú nový tvar i hĺbku, voda v nich kalnie. Vynárajú sa staré zážitky. Nasvietené v súčastnosti prebiehajúcimi udalosťami získavajú inú farbu, inú chuť aj iný zápach. Svet je zvláštny. Život tiež. A ľudia najzvláštnejší.

Julian Barnes sa teší veľkému rešpektu nielen na britských ostrovoch, ale aj v mnohých ďalších krajinách ako autor, ktorý sa zaoberá témami histórie, reality, lásky, pravdy. Jeho diela boli preložené do viac ako tridsiatich jazykov a priniesli mu aj mnohé významné ocenenia. Napríklad v roku 2011 získal Cenu Davida Cohena za literatúru a za román Pocit konca prestížnu Man Bookerovu cenu.